Jana Farmanová is also running in one. Alone. She did not profit from the advantage of a strong school atelier background, nor the fluke of beginning the career with generational contemporaries. Furthermore, after graduation, she has made two cardinal mistakes, which are not mentioned in advisory reference guides for successful art careers. She has left the imaginary culture center of the country and decided to have children. But not having done that, most likely, today’s Jana Farmanová would not exist anymore. She is not the artist – constructor, drawing from different theses and theories; she is the one who must experience, feel deeply and go for it. Since the paintings of Jana Farmanová are sort of autobiographic, I cannot ignore the question, that might for many be a little irrelevant, whether there is a distinctively feminine painting. Isn’t it enough to distinguish ”only” between good and bad painting? As Jana TALKS through her painting, either intentionally or intuitively, she talks to this world solely through her experience. Whether we want it or not, it is the experience of over a decade lasting creation of the artist, thirty-year-old woman, mother of two children. Her talking is sometimes fragile or even sentimental, sometimes harsh and cynical. Sometimes it is witty. Sometimes it is melancholic. Sometimes it is a doubt. Is it feminine?
So let’s be attentive to what she is telling us. She likes repetitions to accentuate what has been painted – said. Individual canvases appear in series, in fact with identical motives changing in proportions or another seeming subsidiaries. She is painting a woman, a figure of a woman or a girl. Even if she does not place her to the picture, we know she is somewhere there. It is not a woman – muse, nor goddess. No, we are living in the ”paramount” stage of the consumer society, so she is playing with the body in a way that once it is ”only” an object offering herself as a substitute for desire, another time it is a decoy or a seductive manipulator (cycle Women’s toys). Somewhere else, again, anonymous body painted harshly down the waist but delicately and vulnerably in its intimacy (particularly cycle Barefoot). Jana Farmanová, in fact, portions the woman’s body and assigns each part different strategic roles. Legs, breasts, arms and figures are often painted from the neckline or down the waistline. If the head interferes, it provokes the viewer by “tried “ sex symbols. On the other hand, where present, it represents a tragic metaphor of disappointment and humiliation (cycle Ophelias). Her Ophelias are women with faces, with a concrete tragic story of those rejected and abandoned by their lovers, brothers and fathers. Those are the stories of silent feminine lunacy which Jana Farmanová serves through the face stoically balanced or even blissful. At last it is all over!
Rhythm of separate art series is somehow determined by alteration of those more marginal and more strenuous and those more melancholic and emotionally dull. Even the recent ones from the Melancholy (art cycle from 2006) are seemingly smooth, even cold, in the style of the women’s magazines from the twenties of the last century. There again comes the repeated motive of a decent, slightly turned woman holding a cup of coffee in a well-mannered way accentuating the surface of the long pleated skirt. But again it is a pose covering mainly what is going on outside of herself. Or inside of herself? The “outside” is only indicated in the painting, almost in abstract compositions of air bubbles. Is there a desire? A passion? Within the reach there is the most appropriate formulation – it is melancholy. The attentive viewer will not fail to recognize the fact that Jana Farmanová never finishes her stories. She leaves the endings open. The absence of limitations is also a fundamental feature of her creation. Is it possible, in her case, to talk about the style and brushwork? Yes, but her style of painting is not only a mechanic transfer of acquired skills. It is a natural seismograph of particular mood which pertains to the given topic. Somewhere she is able to play fiddly with the detail, somewhere she “scribbles” the surface of the canvas with a cheeky shallowness. This might be the allure of her paintings – the moodiness, unpredictability and unfeigned, even destructive sincerity. One more thing is crystal clear. Alongside with all this, she enjoys her painting at full blast. What a self-confident artist!
Sebavedomie
Ani pri povrchnej prechádzke dejinami slovenského výtvarného umenia sa nedá prehliadnuť riedka prítomnosť maliarok v jeho prvých prominentných radoch. Nazdala som sa, že dnes, keď pomer absolventiek umeleckých škôl je takmer v prevahe oproti ich mužským kolegom, sa situácia radikálne zmení. Možno by aj, ale dnešné umelkyne hľadajú skôr v iných médiách vyhovujúcejšie a lákavejšie možnosti k sebavyjadreniu a k prezentovaniu toho, čo chcú povedať. Na otázku prečo je to tak, nie je ľahké odpovedať. Možno maľba príliš trvá, je fyzicky náročná, realizovanie každého nápadu vyžaduje určitú umeleckú zručnosť. Nie že by maliarky na maľbu nemali! Len v sebe skrýva veľa prekážok, ktoré prekonať znamená nielen dodržiavať prísnu rehoľu, ktorú maľovanie vyžaduje, ale aj neustále sa potýkať s nástrahami súčasnej umeleckej mašinérie, či s nevyhnutnými potrebami každodenného života. Preto je výhodnejšie (a vôbec to nemyslím ironicky) siahnuť po fotoaparáte, kamere a počítači, kde len rýchlosť, akou sa dá dostať od nápadu k jeho realizácii, je priam zanedbateľná. Možno preto, keď v „mužskom“ svete maľby vyrastie maliarka, je v nej akosi viac tvrdohlavosti húževnatosti, vytrvalosti. A to nechcem povedať, že absolventky maliarskych katedier sú predurčené stať sa bojovnými amazonkami, to nie! Iba skôr či neskôr, tie ktoré vydržia, sa dopracujú k poznaniu, že maľovať nie je hobby, kurz večerného šitia, či práca na objednávku. Maľovanie je celoživotný maratón s neurčeným cieľom, kde naviac každé zaváhanie je zreteľne (niekedy až nespravodlivo) vidieť.Jana Farmanová ho tiež beží. Sama. Nemala výhodu zázemia silného školského ateliéru, ani šťastie začínať s generačnou skupinou rovesníkov. Naviac, hneď po škole urobila dve chyby, ktoré praktické príručky o úspešných umeleckých kariérach svojim čitateľkám určite neodporúčajú. Odišla z pomyselného kultúrneho centra krajiny a rozhodla sa mať deti. Ale, keby to nespravila, pravdepodobne dnešná Jana Farmanová by neexistovala. Pretože ona nie je maliarka – konštruktérka, čerpajúca z rôznych téz a teórií, ona je tá, ktorá musí zažiť, precítiť a ísť do toho. Keďže maľby Jany Farmanovej sú svojím spôsobom životopisné, nedá sa mi nepoložiť otázku, možno pre mnohých tak trochu bezpredmetnú, či existuje špecificky ženské maľovanie? Nestačí „len“ rozlišovať maľbu na dobrú a zlú? Ale preto, že Jana maľbou ROZPRÁVA, tak či už vedome, alebo intuitívne hovorí s týmto svetom výhradne prostredníctvom svojej skúsenosti. A či chceme, alebo nie, je to skúsenosť už vyše desaťročie tvoriacej umelkyne, tridsaťročnej ženy, matky dvoch detí. A jej rozprávanie je potom miestami krehké až sentimentálne a miestami drsné a cynické. Sem-tam vtipné. Sem-tam melancholické. Sem tam pochybujúce. Je ženské?
Takže buďme pozorní k tomu čo hovorí. Rada sa opakuje, aby zvýraznila povedané. Jednotlivé obrazy vystupujú v sériách, s motívom v podstate identickým, meniacim sa v mierkach, alebo v zdanlivých podružnostiach. Maľuje ženu, teda postavu ženy alebo dievčaťa. A keď ju do obrazu aj nedá, my vieme, že tam niekde je. Nie je to žena-múza, ani bohyňa. Nie, žijeme predsa vo „vrcholnom“ štádiu konzumnej spoločnosti, a tak sa pohráva s jej telom tak, že raz je to „len“ objekt ponúkajúci seba ako náhradu túžby, inokedy volavka alebo zvodná manipulátorka (cyklus malieb Ženské hračky). A inde, opäť anonymné telo, namaľované kruto od pása dole, ale krehko a vo svojej intimite zraniteľne (najmä cyklus Naboso). Jana Farmanová ženské telo v podstate porcuje a jednotlivým jeho častiam pripisuje rôzne strategické úlohy. Nohám, prsiam, rukám a postavám často maľovaným len od krku, či dolu od pása. Ak hlava prekáža, vydráždi diváka „overenými“ sexuálnymi symbolmi. A naopak tam, kde ju namaľuje, je tragickou metaforou sklamania a poníženia (cyklus Ofélie). Jej Ofélie sú ženy s tvárou, s konkrétnym tragickým príbehom odvrhnutej a opustenej milencom, bratom a otcom. Ich príbehy tichého ženského šialenstva, ktoré Jana Farmanová ale podáva cez tvár stoicky vyrovnanú, priam blaženú. Konečne je po všetkom!
Rytmus jednotlivých maliarskych sérií je akoby daný striedaním tých medznejších a vypätejších s tými zádumčivejšími a citovo tlmenejšími. Aj tie posledné z Melanchólie (maliarsky cyklus z roku 2006) sú zdanlivo uhladené až chladné, v štýle ženských časopisov z 20. rokov minulého storočia. Opäť opakujúci sa motív decentne, mierne pootočenej, spôsobne držiacej šálku kávy, s dôrazom na plochu nariasenej dlhej sukne. Ale opäť je to len póza zakrývajúca najmä to, čo sa deje mimo nej. Či v nej? To „mimo“ je namaľované len v znaku, takmer v abstraktných kompozíciách vzdušných bublín. Je tam túžba? Vášeň? Ale ponúka sa predsa len najpriliehavejšie vyjadrenie – je to melanchólia.
Pozornému divákovi neujde, že Jana Farmanová svoje príbehy nikdy nedorozpráva. Konce necháva otvorené. Neohraničenosť je podstatným znakom aj jej maľovania. Dá sa v jej prípade hovoriť o štýle a rukopise? Áno, ale jej spôsob maľby nie je len mechanickým prenosom nadobudnutých zručností. Je prirodzeným seizmografom konkrétnej nálady, ktorá k danej téme patrí. Niekde sa dokáže až filigránsky pohrať s detailom, niekde „začarbe“ plochu plátna s drzou povrchnosťou. A možno práve v tom je ukryté čaro jej malieb – v náladovosti, nevypočitateľnosti a aj nepredstieranej, miestami až deštruktívnej úprimnosti. A ešte niečo je absolútne jasné: popri tom všetkom si maľovanie užíva plnými dúškami. Sebavedomá maliarka!
Beata Jablonská